Farnosť
Opatová
Kubrá

Kronika farnosti

Zoznam kňazov pôsobiacich vo farnosti Opatová nad Váhom od roku 1789

 1. Ján Michalovič 1789 - 1798

 2 . Štefan Heszterény 1798 - 1832

 3. Ondrej Háan 1832 - 1842

 4. Ján Dualsky 1842 - 1844

 5. Štefan Galvánek 1844 - 1855

 6. Jozef Folkmaň 1855 - 1863

 7. Kazimír Matejčík 1863 - 1864

 8. Juraj Zermegh 1864 - 1875

 9. Ján Zarjecky 1875 - 1899

10. Anton Bárdy 1899 - 1928

11. Ignác Diera 1929 - 1930

12. Jozef Pietrik 1931 - 1943

13. Matin Hudec 1943 - 1944

14. Jozef Štefánek 1944 - 1951

15. Viktor Rašovec 1951 (apríl - júl)

16. Andrej Paldan 1951 - 1953

17. Justín Vršanský 1953 - 1967

18. Štefan Chmela 1967 - 1985

19. Dominik Brňák 1985 - 1986 kaplán, 1986 - 1990

20. Augustín Šuška 1990 - 2000

21. Teodor Ferko 2000 - 2013

     Miroslav Cimerák 2012 - 2013 kaplán

22. Ján Vician 2013 -

 

Dejiny farnosti Opatovej nad Váhom podľa farskej kroniky

 

Pretože farnosť a obec Opatová leží v bezprostrednom susedstve, ba v jednom katastri so "Starou" Skalkou, jej dejiny úszko súvisia od najstraších časov s týmto, pre katolíckych Slovákov významným optástvom a národným pútnickym miestom. História dosvgedčuje, že v jaskyni na Skalke žili svätí pustovníci sv. Andrej a Benedikt, z ktorých sv. benedikt, dnes ľudom zvaný Beňadik tu život položil ako mučeník r. 1012. 

 Nad jaskyňou, kde žili sv. pustovníci, založil nietriansky biskup Jakub I. v roku 1220 optátstvo a uviedol doň bratov rehole sv. benedikta. Zakladajúca listina tohto opátstva znie takto:

    "My Jakub, z Božej milsoti nietriansky biskup a kapizula nietrianska, pozdravujeme všetkcýh ľudí, ku ktorým táto listina príde udeľujeme im požehnanie v mene Pána. Dávama spolu na vedomie Vašej láskavosti, že na počesť Boha a sv. martyra Benedikta, pri jaksynu, ktorá sa napospol Skalkou menuje, kde až podnes možno rozonať vyliatu krv tohto mučeníka a kde sa tenže martyr uctieva - chcejúc tam založiť podľa rady a schválenia bratov našich a Kapituly optátstvo dľa pravidiel sv. Benedikta - s pomocou Božou založili sme a vystavili chrám na česť sv. Benedikta a Všetkchýh Svätých.

    K životbytiu týchto bratov, konajúcich tam služby Božiu dali a darovali sme večným právom a nezmeniteľne - neponechájúc sebe nijakého vlastníckeho práva, ale oddajúc všetko naše právo na večné časy tomu kostolu, naše dediny Uyozd (Ujezd) a Pekho (Piechov) ležiace v trenčianskej župe, ktoré kedysi patrily Magošovi, ktoré sme čiastočne za peniaze kúplili pre tento chrám a tak tvoria dedičný majetok. Aj majer, ktorý je majetkom nitrianekeho chrámu a volá sa Skalka, dávame a darujeme večným právom na oparvu tohože kostola a výživu bratov -rehoľníkov.

    Základninu doplňujeme tým, že k živobytiu bratov - rehoľníkov a na udržiavanie kostolov dodáme každoročne 6 volov, 12 vykrmených bravov, 40 oviec, dvadsiatku čiastu zbožia všetkých desiatkov a tiežtoľko zo zbožia nášho nietrianskeho kostola, ďalej štvrtú čiastku desiatkov beckovského vína a z prenajmu (výmeny) desiatkov patriacich nášmu nitrinakemu kostoli, ročne 200 zlatých. Toto všetko darujeme z majteku nášho spomenutého (nitr.) kostola na slávu Všemohúcemo Boa a na spasenie duše našej a našich rodičov.....

    Aby táto naša darujúca (listina) základnina aj v budúcnosti ostala v platnosti, aby bola daná dôrazne na známosť jednotlivcov, potvrdzujeme je našou pečaťou a pečaťou nitr. kapituly. V Nitre od na Pána r 1220."

    Akiste však nestačily hore vymenované dôchodky na výživu rehoľníkov a na udržiavanie budovy opátstva s kostolom, doplnil je ten istý biskup týmito venovaniami: " Oddávame na výživu rehoľnách bratov, žijúcich podľa pravidiel sv. Benedikta, dedinu Viead (Ujezd), patricu pred Mogošovi, ktorú on daroval (asi len jemu patriacu časť) nitrianskemu biskupovi. Darujeme je so 7 volmi, dvoma sluhami: MArtinom a Kambocom, 2 vinice v Nitre so synmi vincúra Mikovom a Joachimom, 40 oviec a tiež toľko ošípaných, 100 krížov obilia t.j. 50 - tu čiastku našich desitkov. Tiež majer, ktorý mal predtým v Sklake Vikozlav predtým farár, teraz rehoľník. Všetko tot darujeme večným právom ukladajúc bratom rehoľníkom, aby život veriacich zveľaďovali, slovo Božie hlásali a v našej diecéze spovedali, ktorú právomoc im spolu udeľujeme.

     V Nitre r 1224. Pečať."

    Biskup Jakub I., horlivý nitriansky veľkňaz zapísal sa do dejín slov. cirkevného života zlatými písmenami. Je jasným zjavom v časoch, ktoré naši nepriatelia radi nazývajú "temnom". Zaoženie opátstva na Sklake zreteľne ožiaruje snahu cirkvi o dobro slovenského ľudu o dobro duše i tela, keď vieme, že program benediktínov bol: "ora et labora" a že učili našich predkov racionálmu hospodáreniu, v čom oni boli dľa histórie: majstrami.

   Obec Opatová s Kubrou bola iste v hejnej miere účastná programu benediktínov na Skalke, aký im dal v zakladujúcej listine - v doplnku - zakladateľ opátstva - biskup Jakub I.

   O biskupovi JAkubovi história zaznamenáva, že bol vynikajúcim sušpastierom i diplomatom. Padol vo vojne proti tatarom pri rieke Slaná r. 1241, keď šiel hájiť vlasť i Cirkev v čele svojho vojska s uhorksým kráľom ako vtedy bolo zvykom - priti divokým a pustošiacim nepriateľom Európy a kresť. civilizácie - Tatarom.

    Opátstvo na Sklake v krátkom čase stalo sa centrom duchovného života stredného Považia. Osadenstvo kláštora čo do počtu vzrástlo, lebo bolo treba hodne "rehoľníkov na vinici Pánovej." Dá sa to predpokladať z darovacej listiny kráľa Belu IV. z roku 1238.

    " Na Skalke, v trenčianskej župe,,kde martyr Benedikt viedol pustovnícky život, vidlei sme, že rehoľníci, konajúci tam služby Božie, žijú vo veľkej biede. Pohnutí milosrdenstvom, chceme pomôcť ich chodube aby týto bratia, horlivo pracvujúci vo svojom svätom povolaní - netrpeli nedostatkom v živobytí. Preto im darujeme večným právom polovicu majetku dediny Geste (asi Hoste), patriacej hradu trenčianskemu, podľa presne oznančeného chotára. Aby táto základnina časom nestratila večnú platnosť, potvrdili sme listinu našou svojitou pečaťou: 23. júna 1238."

    Dedina Geste je dnešná Opatová, ktorá darovaním kráľovským dostala meno svojho nového pána - opáta na Skalke. Veľkosť tohto daru dosvedčuje nielen to, že to bol kráľovský dar, ale i záznamy jezuitov, neskorších užívateľov tejto kráľovskej donácie, prezrádzajú, že Opatová bola jadrom ich hospodárstva. Vy budovali tu nielen vzorný poľnohospodársky majetok s pivovoarom, ale dnešná fara bola vraj tkáčska maufaktúra dobrej povesti. Keď v r. 1773 zrušili jezuitský rád a tak aj zo Skalky ich vykázali, prevzal štát celý majetok Skalky a v Opatovej ustanovil direktora. Dodnes je v Opatovej "Štárna lesná správa" - predtým Fundus studiorum - v čele s inžinierom lestníctva.

    Pisateľa dejín našej farnosti môže len potešiť, že Geste - Opatová, spomína sa už ako obec v polovici 13. storočia. Zaujímave je i to, že Sklaka dodnes patrí do katastra obce Opatová a dom tamojšieho horára - hájnika má posledné číslo obce Opatovej: 230 - te pod menom "Skalka - hájovňa", hoci obe delí veľká prírodná prekážka: Váh - majúci vyše 2 km širokú plochu na rozliatie svojich. vôd. Furmani dobývajúci z Váhu piesok spomínajú, že narazili na piloty, základné nosné st´ply nejakého starého mosta, vedúceho so Skalky na opatovský breh. Dá sa predpokladať, že tu kedysi stál dôkladny drevený most, spojujúci Skalku s Opatovou, alebo to boly základné stĺpy dôkladnej kompy. Jedno alebo druhé tu muselo existovať, aby mohli so Sklaky starať sa o veriacich v Opatovej i o svoje hospodárstvo.

    Či patrila Opatová cirkevne pod Sklaku od založenia opátstva, a či pod faru u susednej Dobrej, možno diskutovať. Dobrá jestuvuje v zozname fár, ktoré začiatkom 14. storočia navštívili a popísali pápežskí decimátori. Geste - opatová leží od Dobrej na necelé 2 km, prírodnej prekážky medzi obcami nebolo, Teplá patrila tiež pod kostol v Dobrej - dá sa uzatvárať, že Opatová bola filiou dobranského kostola, ktorý mohol byť postavený, ešte pred kláštorom a kostolom na Sklake, ke´d vieme, a dodnes to dosvedčujú hranice fár a dekanátov, že za Váhom, teda za riekami nepripojovali sa obce - filie ad matrem, len zriedkavo. Aj vzdušná čiara k Dobrej je kratšia ako na Sklaku a to bývalo za starodávna tiež ktirérium pri zadeľovaní filií k farskému kostolu.

   Je však možné, že Opatová - Geste pôvodne patrila ku opátstvu, keďže bola s ním v jednom chotári a len po husitských pustošeniach na Považí v r. 1431, keď Trenčín a akiste aj Skalku sputošili a vypálili zdivočelí Táboriti. Keďže hustiti mali namierené najmä na kláštory, je pravdepodobné, že Skalku zničili tak ako aj mesto Trenčín a iné slovenské mestá.

    Kráľ Žigmund odpúšťa spustošenému Trenčínu dane v r. 1435 a kráľ Matyáš daroval mestu 200 zlatých ešte v r. 1464, "aby pomohol mestu Trenčín z chudoby zapríčinenej týmito vojnami."

     V tomto čase pripojili asi opatovú cirkvene k Dobrej. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že Opatovania i Kubrania slávia ešte dnes "hody" dobranského kostolíka: "Povýšenia sv. Kríža" viac ako titulus ecclesia opatov.: Sv. Stanislava, mučeníka. Dobrania o Teplania im vytýkajú že slávia "ukradnuté hody" 14. septembra.

    Ako chlapec pamätám sa na široké múry bývalého dobranského koszola, z ktorého dnes vidieť už len základy, kdežto veža je pôvodná dľa materiálu a dľa spôsobu stavby. Pristavená kaplnka asi 12 metriv od veže samostane stojacej, je novšieho dáta.

    Keď pominulo nebezpečenstvo hustitské, Sklaka sa obnovila a ďalej plnila úlohu duchovného centra na Považí, dokiaľ ju vojny o habsurgské dedičstvo v r. 1528 nezničily. Geberál Katzianov, vojvoda vojhka Fredinanda Habsburga 20. jpna 1528 podlpálil po dlhom obliehaní renč. hrad i farský kostol a tak zničil tvrdzu Jána Zápoľského na hrade.

    Sklaku stihol tiež smutný údeľ: "Cisárski páni, rozohnali rehoľníkov (mnícho), majetky opátsva obrátili na žold svojho vojska." (Viď J. Branecký: Skalka, str. 26) Kde sa podeli rehoľníci so Sklaky? Niet pochybností že našli útočište v kláštoroch svojich bratov, či v Hron. Sv. Beňadiku alebo inde. Vyše 300 rokov Skalka ozývala sa nielen hymnami a žalmami v chóre rehoľnom, ale aj poučovaním a Slovom Božím a rytmom pilnej práce.

    Po rozohnatí rehoľníkov so Skalky vymrel život na tomto posvätnom mieste. Nitrianski biskupi stali sa opátmi Sklaky - prevzali titul, ale majteky malo obsadené "víťazné" vojsko habsburgské. Prvým nitriansky biskupom s titulom opáta Skalky bol : Štefan Podmanický, ktorý to dostal od Ferdinanda Habsburga, po ňom smutno známy Ftrantišek Thurzo, nevysvätený nitr. bsikup, ktorý odpadol ako electus appus, nec confirmatus, nec consecratus - k luteránom. Avšak už v r. 1551 mala Sklaka zasa opáta: Tomáša Vízkeletiho a poňom bez prerušenia až do roku 1554, kedy ho nitr. biskup - ako opát Skalky na prosbu Juraja Lippayho, arcibiskupa ostrihomského daroval jezuitom, ktorý sa ujali jeho držby v septembri 1645.

    Jezuizi dali Skalke svoj ráz, dynamičnosť a dôkladný, systematický program. Stali sa jej materiálnymi, ale najmä duchovnými reštaurátormi a horlivými robotníkmi na diele rekatolizačnom z nesmyselného bludu luterského, ktorý v tom čase páni prijali z módy, ale ľud najmä z prinútenia od pánov "cuius regio, cius religio" - upäl v drápoch wittmberského bludu.

   V týchto časoch vial v Cirkvi a jej predstaviteľoch jak v Uhorsku tak po celej Európe duch, ktorý naplnil svet z meditácií manrézskych - duch sv. Ignáca z Loyoly. Slávny snem tridenstský dal smernicce a biskupi s rehoľami, najmä s jezuitmi boli exactormi - vykonávateľmi rekatolizačného dielv v Európe. Ani uhorskí cirkevní hodnostári nezaostali.

    Juraj Lippay, ostrihomský arcibiskup (1641 - 66) rozhodol sa v Trenčíne usadiť Jezuitov, ale pre odpor magistrátu čisto luterského bolo ich treba usadiť aspoň blízo mesta. Požiadal nitr. biskupa Jána pyškyho, ktorému Sklaka patrila, aby im ho daroval. Tak sa aj stalo a zakladajúca listina v krátkosti je táto:

    "My Ján Pyšky z Bož. milosti nitr. biskup, radca Jeho Veličenstva - dávame na známosť, že po dobrom uvážení čo zlého sa prihodili Cirkvi Pánovej a ešte prihodiť môže pre opovrhnutie pobožnosti u pravej viery a dobre súc si vedomí, že Spoločnosť Ježišova sa dola s veľkou usilovnosťou do práce aby obnovila a tźveľadila tieto dve, celej Cirkvi veľmi potrebné a užitočné složky -  čo ano protivníci nemôžu popierať - preto sme sa rozhodli, že opátstvo sv. Benedikta, ležiace pri rieke Váh v trenčianskej župe, v nitrianskom bikupstve, všeobecne: Skalkou menované, odovzdáme Pátrom Spoločnosti Ježišovej a ich tak v tom opátstve ako aj v slobodnom kráľobskom meste Trenčíne usadíme čím skôr a čím najistejšie... Nahliadli sme, že v tejto našej diecézi, luteránmi zaplavenej, kňazov celkom zbavenej bude najužitočnejšie, keď toto opátstvo odovzdáme Ctihodnej Spoločnosti Ježišovej na založenie kolegia a noviciátu v Trenčíne.... Nehc ono slúži predovšetkým na slávu Božiu, na rozvoj katolíckej viery v nitr. biskupstve, k spáse čím viacerých veriacich a konečne na spásu našej duše. Dané na nitr. harde na sviatok sv. apoštolov Šimona a Júdu r. 1644."

    Darovanie rád potvrdil i kráľ Ferdinand III.

    Inštalácia jezuitov na Skalke bola ako už spomenuté: dňa neznámeho v septembri 1645, Prvým rektorom na Sklake bol Martin Fábry, Slovák ako hovoria záznamy jezuitov. pomocníka mal Slováka zo susedného Pruského Daniela Sednika.

    Keď počet pátrov na Skalke vzrástol, nohlo sa dať do dôslednšej dušpastierskej práce, zatiaľ zprvoti "poskytujeme katoilíckemu ľudu pokrm učenia Kristovho v kostolíku Skalky, a v kostolíku Panny Márie, ktorý je postavený na strmej skale nad Váhom, oddtiaľ vraj shodili martyra Benedikta do rieky." Tak píše rektor jezuitov r. 1645.

    Cieľ pre ktorý prišli oznamujú takto: " Chceme priniesť do náboženskej tmy svetlo, zabezpečiť si stály pobyt tu, kde si bludárstvo založilo hniezdo - lebo sa tu sústredilo mnoho nevercov z Moravy, Sliezka a Čiech. Sú tu luteráni, pikardíti, hustiti, anabaptisti, Rusi, židia, ktorí voľne môžu vyznávať svoju "vieru", len katolíkom sú zakázané služby Božie". (Branecký, Sklaka 40 - 42)

      Tento dosť široký úvod k histórii tunajšej fary som predoslal aby bolo jasné v akom rámci a prostredí nachádzala sa Opatová s filiou Kubrou, ktorej aspoň zbežný popis podávam na ďalších stránkach.

    Noví majitelia Sklaky a k tej patriaceho majera v Opatovej nemohli nechať "svoju dedinu" len tak bez duchovnej protihodnoty. Môžeme preto právom uzatvárať, že onedlho po upevnení sa jezuitov na Skalke a potom v Trenčíne, pomýšľali tu so stavbou kostola, ktorý dľa Schematismu dioec. nitr. bol postavený v r. 1690 - hoci fara bola založená až za 99 rokov po postavení kostola 1789. Opatová mohla mať vtedy asi 40 rodín - veľkosť kostola tomu i nasvedčuje - je malý až tesný. Kostol má všetky znaky stavby, ktorú postavili Jezuiti: barok - hoci veľmi chudobný - plechové nástrežiaky s menogramom Ježišovým  - no o nie na poslednom mieste titulus ecl. Sv. Stanislav, biskup a mučeník, za úniu, za ktorú i Jezuiti toľko bojovali i trpeli tunc et nunc!

    Kostol v Opatovej bol teda centrum obrody náboženskej pre naše dve obce. Dominuje na kopečnku nad dedinou ako kvočka nad kuriatkami. No dnes má polohu nevýhodnú, lebo obec sa šíri diametrálne od kostola.

    Potom sa venovali jezuiti opatovskému majeru. Opát Ján Lippay dľa zápiskov zaopatril preň potrebný zápražný dobytok, okolití katolícki páni mu darovali ako "desiatky" 150 oviec, niekoľko krav a hospodársky riad. Starý pivovar v opatovej dal zbúrať a postavil nový - pri ňom budovu pre správcu, ktorá dodnes stojí, je obývaná, poschodová, tajže mnohí cudzinci ju majú za farskú budovu. Budova pivovaru je dnes rozdelená: vrch pivovoaru má Štátn. lesná správa - spodok je obytný dom č. 4 v majetku Jána Poludvorného. Maštale a hospodárske budovy majera boly prv majetkom ziskuchtivého luterána Kontšeka z Trenčína, ktorý vlastnil i mnohé role, lúky a hory v opatovej - dnes ich má Andrej a eva Kobza so synom Jozefom, sú to horní susedia fary č.d. 7.

    Pamiatka po Jezuitoch v opatovej je i socha sv. Jána Nepomuckého, stojaca pri staničke železničnej. Písomný doklad o tom nemám, ale je známe, že hŕehoľa Jezuitov veľmi si dala záležať nielen na hamonizáci mučeníka spovedného tajomstva ale sa o jeho úctu aj starala. Nemal ani kto v takejto obci dať sochu dosť honosnú postaviť, okrem nich. Branecký píše: "Jezuiti stavali kríže v meste (Trenčíne) na križovatkách, v dedinách: Zliechov, Opatová, Dobrá, Piechov, Zamarovec.." ale nijakého starého kamenného kríža z tých čias niet v opatovej. Jak bol z dreva skazu vzal a časom ho nahradili veriaci kamennými krížmi.

    Dňa 6. mája 1648 boli jezuiti so Skalky uvedení do trenčína proti všetkým prostestom luterského magistrátu Trenčianskeho. Sklaka ostala letnou ich rezidenciou "tusculum nostrum", ponechali tam desať pátrov a hospodárov. Na leto sa na Skalku vybrali skoro všetci obyvatelia trenč. rezidneciz jezuitskej, ktorá bola iba v súkromnom dome. Na Skalke prijímali jezuiti a ubytovávali vznešených hsotí. Často sa ta uchýlil ostrih. arcibiskup veľký priaznivec jezuitov Juraj Lippay, ktorý sa chodieval každý rok liečiť do Trenč. teplíc. Tento im posvätil v r. 1657 1. VII. kostol (dnešný piaristický).

     R. 1667 vystavili jezuiti Skalku nanovi. Dnešné rumy kláštora prezrádzajú, že to bola dôkladná práca v slohu barokovom. Práca trvala tri roky. Paoužili materiál - kameň - zo starého, vyše 400 ročného kláštora. Po rákocziovských nepokojoch museli ho zasa opraviť v r. 1712 - 1713. Kaplnku sv. Andreja a Benedikta znovu vybudovali v r. 1717 a vystavili nevú vežu, ktorá dodnes vyčnieva nad rozvalinami. 1727 zadovážili do kaplnky malý organ. Pod Skalkou bola veľká ovocná školko a majer, lebo riečisšte Váhu bolo asi blízko dnešnej hradskej.

    Naša farnosť mala dvojitý osoh zo Skalky - duchovný a hmotný. Jezuiti boli "pastorec animerum" - duchovní pastieri Opatovej, kde mali svoje hospodárstvo. Zúčastňovali sa na púťach na Skalke - 17. júla 1725 zaznamenali 20.000 pútnikov a podľa záznamov najväčšia procesia prišla z Teplej a z Opatovej.

    Hmotný osoh musel byť tiež značný. Jezuiti boli dobrými hospodármi a naučili podľa svojcih metód pracovať, obrábať zem, sadiť stromy i svojich poddaných. Na majeri pod Skalkou postavili sušuareň na ovocie a mali vzorné stáda oviec.

   Rok 1667 vykonali jezuiti pre Skalku plnomocné odpustky - to bolo v tom čase vzácne duchovné dobre pre veriacich. ,

   Skaza Skalky nastala, ke´d pápež Klement XIV zrušil v r. 1773 Jezuitov. Museli odísť z Trenčína 21.10.1773. Bola to rana pre slov. katolicismus, najmä pre trenčín. Ostali však učiť na gymnáziu do r. 1776 ako exjezuiti. Majetok Skalky zhabal štát a utvoril z neho "študijný fond". Majetok mal hodnotu dľa popisu 212.000 zl. O Skalku bez majetku sa nechcel nik starať. Nebolo odkiaľ vynakladať na opravy a udržanie tak veľkých budov.

    Rok 1782 ponúkol štát Skalku piaristom, ale na opravy budov nechcel nič prispieť. Piaristi to odmietli. Potom ju ponúkli trenčianskemu farárovi - ale je neprijal. Konečne ju pridelili k fare v Skale bez hmotnej pomoc.

    Inventár kostola P. Márie na Skalke porozdávali okolitým farám. Zdá sa, že sa najviac ušlo opatovskej. Dostala zvony, oltárne obrazy - relikvie, azda aj rúcha a prádlo. Veľký relikviár dosiaľ v úschove tunajšieho kostola, ale zbavený svätých ostatkov. Sú tu len ostatky sv. Stanislava biskupa, ako patróna nášho kostola, a 2 staré sochy nezistiteľných svätcov.

   125 ročná činnosť jezuitov hmotne vyšla na zmar, ale duchvné dedičstvo po nich - ich dôkladná starosť o veriacich - zanechala dobré a hlboké stopy v okolitom ľude, ktorý dodnes má pevné náboženské základy. Hmotný majetok po nich spravuje ako zodpovedný činiteľ erárny správca v Opatovej - dnešná "Štátna lesná správa" - predtým "Študijná základnina."

    "Apoštolský kráľ" chcel odpredať kamenný materiál Skalky, aj aby sa bol našiel kupec, ale opatovský nadlesný Ignác Špringer zaplatil eráru 16 zlatých, s podmienkou, že tieto ruiny mile odtiaľ nepohne (Branecký: Skalka 111 - 112)

    Trenčiansky farár - opát Ľudovít Stárek sa pričinil o to, že sa za starého kláštora zachovala aspoň to, čo tam dnes vidíme. Povzbudil slov. kňazov rodolúbov k zbierke, na ktorú on prispel najviac ( Štefan Galvánek, opatovský p. farár dal 10 zlatých, p. biskup 100 zl., oparava stála 710 zlatých. Tesári i furmani z Kubry zdarma pracovali) aby sa zachovalo aspoň jedro tejto povážskej Mekky: kaplnka pristavená k jaskyni svätých pustovníkov. Zriadili v nej oltár, kde sa skvel pekný obraz mučeníckej smerti sv. Andreja-Svorada. Sem putovali zbožní veriaci uctiť svojich patrónov.

    Rumiská kláštora ostali pevne stáť dosiaľ, len pevná vežička s jediným zvonom nad nimi hlása, že tu kedysi prekvital žťivot k väčšej cti a sláve Božej.

    Cirkevne bola Skalka - kláštor pripojená fare v Skale. Kostolík s dvoma vežami - rumisko, čnelo vyše sto rokov na sráznej skale nad Váhom. Keď však zaujal prestol sv. Metoda v Nitre najdôst. pán biksup Dr. karol Kmeťko, rozvinul s kanon. Dr. Jpzefom Budayom veľkú akciu na obnovi kostolíka na Skalke, z ktorého rumísk v r. 1921 vyrastali už cysoké stromy. Najväčším darom prispel sám arcipastier, slovenský ľud posliala svoje vďačné dary a tak mohla byť obnova kostolíka prevedená, pristavená fara a byt kustosa - kostolníka a za mohutnej účasti veriacich sám najd. biskup Dr. K. Kmeťko kostolík posvätil - jeho správu zveril cez letné mesiace misionárom CSSR z Kostolej, ktorí tam kázavali a sv. omše slúžievali, ke´d sa ta shromaždila buď katol. mládež alebo pútnici.

   V r. 1949 pripojili Skalku sa starosť duchovným u sv. Anny v trenčíne - otcom dominikánom. Po ich rozpustení v r. 1950 kurátori u sv. Anny.

   Veľmi sa zaslúžil o zvelebenie Skalky kurát Dr. Vojtech hromník, ktorý vedel zorganizovať celé čaty dobrovoľných pracovníkov, ktorí na Skalke proti kostolu vybudovali amfiteatrálne stupne na ktorých sedelo množstvo púttnikov počas bohoslužieb.

   Počas púti sa Skalke dlhé roky kázal - prednášal históriu Skalky vdp. P. Jozef Branecký, piarist. rektor z Trenčína.

 

Zriadenie farnosti Opatová

     Terajší farský kostol v Opatovej postavili jej patróni jezuiti zo Skalky v r. 1690. Starali sa aj duševne aj hmotne o svojich poddaných. Povráva sa, že v budove terajšej fary bola manufaktúra na výrobu súkna. Po zrušení jezuit. rádu (r. 1773) pričlenili cirkevne Opatovú k farnosti Dobrá - Trenčianska Teplá.

     Keď však Jozef II. to sekularizovaných kláštorných majtekov nahonobil veľké nehneteľné fondy, začal zakladať fary, kde toho potreba vyžadovala. Tak zo študijného fondu (bývalého majetku opátstva na Skalke) dal zriadiť faru v Opatovej v r. 1789 - pripojac Kubru ako filiálku k nej.

     Opatová ako skromná povážska farnosť žila si odvtedy svojským samostatným životom.

     Historiu domus som v r. 1951 na tunajšej fare nenašiel - iba túto čistú pripravenú knihu do ktorej som vpísal so som sa mohol z listín alebo z pamäti ľudí dozvedieť. Kostolík bol veľmi skromný ešte pred I. svetvou vojnou, iba obielený s chatrným inventárom. R. 1791 dostal kostol zvony zo Skalky - iste vtedy, keď tam už na kostolíku nemali komu vyzváňať. Dva z nich vzali na kanóny r. 1916. iste dostal opatovský kostolík i veľa parament zo zrušenej domácej kaplnky jezuit. kláštora a snáď i organ.

    Značný kus práce na okrase a výstroji kostola sa previedlo počas účinkovania vdp. Jozefa Pietrika, farára 1930 - 1944. Dal vymaľovať kostol asi za 17.00 Kčs, novú dlažbu "terazzo" za 5.000 kčs, nové okná za 4.000 kčs, obnovil oltáre, spovednice, zakúpil krížovú cestu za 5.000 Kčs, Boží hrob za 5.500 Kčs, zadovážil menší zvon za 2.500 Kčs, zástavy za 6.000 kčs, Betlehem za 1.500 Kčs, paramenta a kostolnú bielizeň za 7.000 Kčs. Dal opraviť organ za 2.500 kčs, kúpil nový kalich, pozlátiť dal cibórium za 3.000 kčs - kúpil novú monštarnciu za 2.00 Kčs, 2 kamenné kríže. 5.000 Kčs, elektr. svetlo 1.500 Kčs, pomník padlým za 8.000 Kčs. Koberce kokusové 2.000 Kčs a do lode 1.570 pred hlav. oltár.

    Budova fary nebola nová pri erekcii fary, čosi k nej pristavili, ale vždy trpela vlhkom a pliesňami. Museli vytrhať dlážku a plieseň zničiť kým ju urobili zdravotne nezávadnou počas účinkovania vdp. Jozefa Štefánka. tento sem nastúpil r. 1944 z Veľ. Diviny. Kňaz horlivý a ducha apoštolského. Prehĺbil vo farnosti nábož. život, najmä hojné pristupovanie k sviatostiam. Mal jemný vkus pri obstarávaní liturg. rúch pre kostol i kaplnku v Kubre (vystavená k úcte sv. Jána Nepom. r. 1904) do ktorej obstaral nové harmonium namiesto organa za 50.000 povojnových korún 1946, nový oltárny obraz sv. Jána Nepom. na oltári, namaľoval umelec uprchlík pred frontom. Vežové hodiny na kubranský kostolík poslali Kubrania z Ameriky.

   Kríž stojaci na sever. konci dediny pod lipou darovali opatovsk= rodáci žijúci v Amerike.

   II. svetové vojna zanechala tu tiež svoje ničivé stopy. Front stál od juhu za Trenčínom odkiaľ tlačili soviestke a rumunské bojská nemeckú ustupujúca armádu. Tri týždne trvala prestrelka frontových vojsk ponad Opatovú. Keď si soviet. armáda urobila vo veži opat. skotola pozorovateľňu, zasiahlo ju niekoľko striel a odvalilo sa kus muriva z veže a silno poškodila sa strecha od severu. Zabila aj niekoľkých farníkov, ktorí či z povinnosti či zo zvedavosti chodili počas prestrelky po vonku.

    Čoskoro po fronte obrátili sa Kubrania so súhlasom dp. farár J. Štefaánka na Biskupský úrad zo žiadosťou aby tam mohli byť slúžené sv. omše každú nedeľu a 15 sviatkov. Zástupcovia cir. obce počtom 24 podali žiadosť na Bisk. úrad v tejto záležitosti. Najd. pán biskup súhlasil a navrhol aby kúpili na ten cieľ roľu, ktorú by duchovný v Opatovej užíval ako honorár. Ke´dže však v kubre erár čoraz viac plôch vyvlastňoval (130 katastr. jutár) ornej i lesnej pôdy, vzal sa za základ odmeny duchovného 25 kg žita (pšenice) za každú sv. omšu. R. 1945 bola cena žita určená štátom 1q = 280 Kčs. Furmanovi sa zaviazali platiť určenú sumu i organistovi keby chodil z Opatovej.

   Viď orig. dohodu pripojenú ku kronike. Dchválenie Biskup. úr. č.1881 945/ 5. nov./ Takto sa stala Kubra akoby rovnocenná filia s mater, čo sa umocnilo ešte aj tým, že tam bol zridený fons baptismalis a sobáše sa tiež tam z Kubre všetky odbavovali. Tak veľká filia s tak horlivými a obetavými cirkevníkmi si ti aj právom zaslúžila.

    1946 začal pracovať dp. farár Štefánek na liber de statu animarum. Zriadil sa vzornú kartotéku o stave svojcih farníkov a farnosti.

    1947 zadal žiadosť o zavedenie telefónu do fary.

    1948 bolo žiadosti vyhovené a zaviedli telefón do far. kancelárie ako jedne z moderných prostriedkov dnešnej pastorácie.

    1950 prevzal štát cirkvené majteky aj farár aj biskupvo, ktorému ponechal najprv 50 jutár a farám 1 - 1,5 jutra dľa miestnych pomerov. Odovzdanie pôdohospodárskej pôdy štátu sme však nepodpisovali, hoci nám to k podpisu ponúkli - lebo sme neboli na to oprávnený - právo na mejtkové transakcie cirk. beneficia patrí výlučne biskupovi. Zápisničné prevzal štát farské role dňa 28. okt. 1952, hoci už od 1.I. 1950 árendu od nich bral Miestny nár. výbor v Opatovej. Štát prebral 7,77 ha pôdy farskej a 0.81 ha organistovskej.

    Fara mala v Opatovej 7 jutár a 582 metrov orácčiny, 2 jutrá a 002 m orácčiny, 3 jutrá a 282+0.756 pasienkov, v Kubre 1 jutro a 082 m pasienku.

Z toho bolo 7 meríc piesočnatej pôdy pri Váhu, ohrožovanje skoro každoročne povodňami, takže často sa nevrátilo ani zasiate semeno. Skoro všetky role árendovali dlhé roky bezzemci v Opatovej za minimálnu árendu.

    Dňa 18. marca 1951 pozval ONV v trenčíne vdp. farár Štefánku na úrad. Prišiel ta na kole, ktoré postavil o budovu ONV. Vo dverách budovy ho čakali príslušnici štát. bezpečnosti a hneď tam ho legitimovali a zatkli. Nasledoval súd, kde ho odsúdili (mimo iného) na pobyt po vyslobodení len mimo obvod trenč. okresu. Na jeho miesti vyslal najd. Biskupský úrad dp. Viktora Rašovca, kaplána z Dubnice, ktorý tu ostal do 15. júla 1951, kedy najdôst. pán biksup zveril túto farnosť vdp. Dr. Andrejovi Paldanovi, žilinskému farárovi, tit. dekanovi, ktorého dňa 1. VII 1951 štátna správa KNV v Žiline vykázala zo Žiliny a z Kraja žilinského a odobrala mu tam štát. súhlas na účinkovanie.

     Nastúpil som do Opatovej 15. VII 1951 - žilinskú faru nikomu canonicky neodovzdajúc a túto nepreberúc (okrem fiškusovho stavu). Som prvým kňazom v našom biskupstve, ktorý musel opustiť svoje pôsobisko na nátlak štát. správy.

     Prišiel som medzi krajoanov -keď som rodákom z Tr. Teplej. Dal som sa do oparvy kostola, ktorá bola potrebná po škodách zapríčinenými na ňom prechodom frontu. Chcel to urobiť už vdp. Štefánek, ale nebolo dosť úhrady. Erár ponúkal iba 30.000 Kčs na vojnové škody a volo ich za 200.000. Najprv sa opravila definitívne klenva, diery od striel sa zacelili, strecha sa dôkladne opravila, maľovka porušená zatekaním sa celá premaľovala živšími farbami.

     Lešenie postavili za 2 dni robotníci pri murároch pracujúci - farníci opatovskí z požičaných trubiek zdarma. Maľovku robil majster z Piešťan Štefan Šimkovič za 50.000 Kčs. V opravenom kostole bola dňa 7. okt. po posviacke maľby: birmovka.

    Od 1. sept. 1951 s povolením Najdôst. Ordinariátu zaviedol som v Kubre každú nedeľu a sviatok dve sv. omše: tichú o 8 hodine a spievanú o pol 10 hod. obe s kázňami. Veriaci sa nemohli vmestiť na 1 sv. omšu do kostolíka v kubre, ktorá už toho roku mala 2000 duší. Honorár ta túto bináciu som od veriacich nepožadoval. Zaviazol som sa na to, len za svoju osobu - nie za nástupcov.

    V Opatovej bývala iba veľká sv. omša o 11 hodine - avšak k vôli comuncantom na 1. nedeľu v mesiaci pozýval som odslúžiť sv. omšu tichú ráno o 8. vdp. dekana farára Pavla Chilku, na odpočinku v Kochanovciach, ktorý ochotne vypomáhal i pred a cez Vianoce a Veľkú noc.

    1952 na jar som dal zlepšiť elekr. osvetlenie jak v Opatovej v kostole tak i v Kubre. V sept. 1952 dali sme sa do vonkajšej opravy kostola celého i veže na ktorej ešte boli stopy striel z vojny. Opravu previedol závod "Speciál" z Nitry bez lešenia, len na sedačke sa po povrazoch pohybovali obdivuhodne zruční majstri. Pozlátili sme i hrot hromozvodu. V deň, ke´d práca mala skončiť a už len jediný robotník od firmy demotoval laná a povrazy, odtrhol sa mu tenký povraz, ktorým sa spúšťal zo strechy veže do južného okna a spadol pred vchod na chorus a ostal ležať v bezvedomí z ktorého sa neprebral.

     Svedkovia tohto nešťastia tvrdili, že s veže vykrikoval na dievčatá pracujúce v záhrade pri polesí a pred nimi robil na veži krkolomné kúsky. mal 18 rokov - pochádzal z Nového Mesta nad Váhom. Počas opravy kostola zvonku namontovali sme aj vežové hodiny - nové od fitmy Chronov. Hodiny a práce prípravné a montáž stáli okolo 70.000 Kčs. Vybralo sa na ne nie celých 50.000 Kčs. Z koľady r. 1952 venoval som na ne 10.000 Kčs a skoro 10.000 ešte po odchode do Slatiny. Farníci z Opatovej to považovali za zbytočný luxus, preto mnohí na ne nič nedali. Keď im o mesiac po mojom odchode štát menil doma ležiace peniaze 1:50, spomenuli si, že mohli na tie hodiny, predsa len obetovať, že by neboli natoľko cítili stratu (a boli by mali o jeden dobrý skutok viac.). Hodiny sa skoro pol roku vchode ustaľovali.

     S opravou kostola zvonka zrobili sme i dôkladnú opravu murovanej ohrady okolo kostola r. 1952. V lete 1952 zakúpil som rozhlas do kostola v Opatovej nie preto, že by v kostole nebolo rozumieť od oltára Božie slovo, ale v lete sa nemohli veriaci vmestiť do kostzola a zdržovali sa pri jeho múre na severnej starne, kde sme namontovali tlampač.

    Na jeseň 1952 som objednal viacero antipendií pre far. kostol na všetky oltáre. Obec postavila 1952 na cintoríne novú márnicu. Obec postavila 1952 k hasič. strážnici garáž pre motor. striekačku.

    Dňa 26. apríla 1952 poslala štátna správa odobrať tunajšje fare jej najstaršie matriky, teda od r. 1789 do 1. okt. 1895, teda do zriadenia štátnych martričných obvodov na Slovensku. Matriky prevzal pracovník ONV  z Trenčína v prítomnosti OC tajomníka. Matriky vzali so sebou a uložili v okresnom matričnom trezore. Prevzali z tunajšej fary VIII zväzkov.

     V zime 1951 - 1952 napadlo veľa snehu takže sa staré krovy a strechy pod ním lámaly. Aj na tunajšej fare navalilo sa snehu zvlášť na hospodársku budovu - bývalu maštal. Zadul v noci v januári prudký vietor za zvalil celý krov maštale a zvalila sa i jedna stena na nej. Škodu som hlásil štát. poistovne, ktorá za mesiac složila celú sumu na postavenie podobnej budovy. No maštale v našich časoch sa farách netreba, preto som dal i starú celkom zvaliť a z jej materiálu sme postavili práčňu, garáž a hydinárňu (kurín). Vápno k tejto stavbe sme pálili spolu s tehlou v dobranskej tehelni ako i k opravám kostola a ohrady okolo neho, lebo vápno sa nedalo nikde kúpiť. Nová stvaba stála okolo 60.000 Kćs všetko uhradila Štátna poisťovňa.

     Náboženský život vo farnosti je dosť živý, vďaka horlivým predchodcom. ČAsté pristupovanie k sv. prijímaniu, denná adorácia deti pred škol. vyučovaním, skoro 90% účasť veriacich na nedeľných sv. omšiach, májové mariánske pobož., júnové k úcte Bož. Srdca, októbrové ružencové pobožnosti, vždy hojne navštevované svedčia o vrúcnom vzťahu tunajších veriacich k sv. náboženstvu. Kubra preukazovala ešte zvýšenú horlivosť v tomto všetkom proti Opatovej. Obetavosť v Kubre na náb. ciele madnerná, vzťah Kubranov k duchovnému srdečnejší a úprimnejší ako v Opatovej, kde sa k%nazovi prejavovala akási konvenčná úcta. Kubrania ochotnejší, Opatovania dištancovaní od verej. cirk. diania ž na malé výnimky. Ako celok bola farsnosť dobrým úsekom Vinici Pánovej, kde kňaz môže mať dosť potešenia sz pastoračných úspechov. Značná populácia vo farnosti svedčí a obetavom dzchu kresť. manželov - rodiny s 5 - 8 deťmi nie sú nijakou výnimkou.

    V marca 1953 začali sme podmurovávať svah pred kostolom, kde sa mali zasadiť kríky. Po ukončení tejto práce dostal od najdôst. p. biskupa správu (19.II), že štátna správa nalieha na moje oddišponovanie z Opatovej - bez udania príčiny. "Ecce ego, mitte me!" Bola mi vyhliadnutá fara Slatina nad Bebravou, kde som sa odsťahoval 30 apríla 1953 - odovzdajúc faru nástupcovi vysokodôst. pánu farárovi - kanonikovi z Hor. Súče Justinovi Vršanskému, neformálne, tak ako som je necanonicky prevzal 15.VII. 1951

     Vdp. kanonik Justín Vršanský (1902 - 1967)

    Vdp. kanonik Justín Vršanský sa narodil v D. Hričove 7.4.1902. Ako mladý naz pracoval na ťažkých kysuckých farárch, po krátkom kaplánstve v Bánovciach n. Bebravou (1929-1931) spravoval veľké farnosti okolo Trenčína: Turná, Orechové, H. Súča. Roku 1953 nastúpil ako správca fary Opatovej nad Váhom. Doba pre kňazské účinkovanie bola ťažká. Po roku 1948 nasatali prudké zmeny spoločenské. Po všeobecnom znárodnení finančnáctva, obchodu, spojov a všetkých druhov výroby, prišiel rad aj na súkromne hospodáriacich roľníkov. Malo sa prejsť na spoločné družstevné hospodárenie. To sa neobišlo bez bolestných momentov. Roľníci . príliš spätí s pôdou - dlho vzdorovali. Ťažké kontingenty a úmorné prehováranie napokon zlomilo ich odpor. Kňazi žili v tomto vare a naliehalo sa na nich, aby aj oni napomáhali prerod. Mnohí kňazi boli obvinení z nepriateľstva proti novému zriadeniu a z prostištátnej činnosti a odsúdení na dlhoročné väzenie.

    R. 1950 boli rozpustené všetky rehole a kongregácie, ich členovia boli sústredení na niektoré odľahlé miesta, kde žili pod dozorom. Všetky náboženské spolky a združenia boli zakázané. Náboženstvo sa mohlo vyučovať až po skončení škol. vyučovania. Toto všetko zaviňovalo veľké ťažkosti pastoračné. Niektorí kňazi - medzi nimi aj p. kanonik - boli prenasledované vydieračmi. Vyhrážali sa mi, že ho udajú, ak im nezaplatí. Toto podlamovalo zdravie monohých kňazov. Snáď tot zavinilo že sa p. kanonik nepúšťal do väčších akcii, stavebných a udržovacích. Vymonil strechu - škridlu z uličnej strany farskej budovy, dal vymaľovať kostolík v Kubre. Sústredil sa na spovedanie veriacich - sám - prípadne s 1 pomocníkom - vyspovedal veriacich aj pred sviatkami. Staral sa o pobožnosť prvých piatkov a sbôt. Do posledných chvíľ konala svoje povinnosti, hoci už ťažko chorý. Bol činný aj v Hnutí mierových kňazov. Žiaľ - jeho dobroprajnosť zneužívali niektorí jeho príbuzní na vlastné obohacovanie, ba prehmaty sa robili aj v samom kostole. Zomrel v nemocnici v trenčíne 5. decembra 1967. Pochovali ho na žiadosť rodiny na trenč. cintoríne. R.I.P.

     Vdp. profesor Štefan Chmela (1906 - 1989)

    Pred Vianocami r. 1967 ustanovaný bol za správcu fary vdp. Štefan Chmela, ktorý pôsobil ako kaplán v Bánovciach n. Bebr.. Narodil sa v r. 1906 v Rohožníku pri Malackách okres Senica. Po štúdiach v Bratislave a v Nitre a na teolog. fakulte v prahe bol kaplánom vo V. Bieliciach od 1.VII.1931 do 30.X.1934. Potom pôsobil v Nitre, najprv ako ceremoniár a aktuár bisk. úradu, od sept. 1936 aj ako špirituál Malého seminára a notár Tribunálu. R. 1939 ako šprirituál stal sa profesorom náb. na Bisk. dievč. gymnázia v Nitre, r. 1944 bol menovaný riaditeľom gymnázia a prefektom M. seminára. R. 1947 bol ustanovený za defenzora inculi cir. súdu. R. 1950 štát. správa zrušila semoináre aj vyučovania nábož. na stredných školách. Preto 1.X.1950 bol ustanovený za správcu uprázdnenej fary H. Poruba. Tam bol dňa 11.II. 1959 zaistený a odsúdený na 5 rokov straty slobody. Hlavné obvinenie: "Vyhrážal sa odmietnutím rozhrešenia organizovanému, udržoval ilegálnu Marian. kongregáciu, hatil JRD, ČSM atď. R. 1962 bol amnestovaný a pracoval ako robotník v cukrovare v Nitre. Od októbra 1963 pôsobil opäť v duchov. správe ako kaplán v Bánovciach n. Bebr. Pred vianocami r. 1967 bol preložený do Opatovej N. Váh.

     Pri prevzatí farnosti našiel som intenzívny duchovný život časti veriacich v obidvoch obciach, ale druhá časť stála mimo farskej rodiny. NA prvé piatky prichádzalo k sv. prijímaniu okolo 350 ľudí z čoho polovicu tvorili deti a mládež najmä z Opatovej. Návštevnosť kostolov bola dobrá. Pravda, veľký problém je malý kostol v každej obci a roztratenosť obce Kubra. časti obce okolo Tosky a za železnicou (Sanghaj a Korea) gravitujú viac do Trenčína, najmä po zavedení mestskej dopravy. Hne´d po Vianociach som vykonal "koledu" a na okrajových častiach Kubre bolo veľa domov, kde si kňaza nepriali.