Katechézy

Pýcha

(16.2.2018)

     Čo je to pýcha? Kto je pyšný? V malom teologickom slovníku sa hovorí: Pýcha je nezriadená túžba vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosti iných ľudí. Prototypom pyšných ľudí boli pokrytci a farizeji, o ktorých Ježiš Kristus povedal: "Kto sa povyšuje, bude ponížený" (Lk 18, 14). Najhlbším vyjadrením tejto nečnosti je podobenstvo o pyšnom farizejovi a kajajúcom sa mýtnikovi (Lk 18, 9-14). Moralisti zaraďujú pýchu na prvé miesto siedmich hlavných hriechov. Jej pridružené hriechy sú : predsudky, čiže preceňovanie vlastných síl; chorobná ambícia, čiže snaha získať neprimerané hodnosti; márnomyseľnosť, čiže túžba po vonkajších tituloch a hodnostiach; chvastúňstvo; pretvárka čiže predstieranie čností, ktoré človek nemá.
     Jedným zo základných rysov biblického učenia je pozornosť venovaná pýche a jej protikladu pokore. V iných náboženských, či etických systémoch nič podobného nenachádzame. Vzpurná pýcha, ktorá odmieta závislosť od Boha a podriaďovať sa mu a ktorá naopak vzdáva česť, ktorá prináleží Pánovi len človeku, predstavuje koreň a podstatu hriechu.
     So svätým Tomášom Akvinským môžeme povedať, že pýcha sa poprvýkrát prejavila vo chvíli, keď sa Lucifer v pyšnej nezávislosti na Bohu pokúsil vyvýšiť svoj trón (Iz 14, 12-14).
     V Starom zákone pýchou označovali niečo čo sa vzdúva, prekypuje, v prenesenom slova zmysle všetko, čo je drzé, namyslené, naduté; v prípade človeka, ktorý sa robí väčším, významnejším než v skutočnosti je (1 Sam 17,28; Neh 9, 10; Prís 11, 2; 13, 10; 21, 24; Iz 13, 11; Jer 49, 16; 50, 31; Ez 7, 10; Dan 5, 20; Abd 3 a iné).
     Význačným rysom biblickej zbožnosti je názor o pýche ako o

- 2 -

koreni hriechu. Neposlušnosť a pýcha, ktoré si prisvojujú slávu a česť, ktorá prináleží jedine Bohu, je podstatou hriechu. Pýcha je priamou vzburou proti Božej svätosti a jeho zvrchovanosti. Ak je pre iné hriechy nádej na odpustenie, pre pýchu odpustenie nie je. Pýcha vyvoláva Boží hnev (Prís 16, 5; Jer 50, 31; Am 6, 8), ktorého následkom je smrť (Ž 119, 21; Am 6, 8; Mal 4, 1). 

    Kresťanská etika sa vedome dištancovala od gréckeho myslenia v prospech Starého zákona. Pokora je považovaná za najväčšiu čnosť, lebo Kristus o sebe povedal: "Som tichý a pokorný srdcom" (Mt 11, 29). Napokon pýcha našla svoje miesto na zozname zlých vecí, ktoré vyvierajú z vnútra človeka (Mk 7, 22).     

    Apoštol Pavol videl pýchu ("vychvaľovanie sa" znalosťou Zákona a skutky spravodlivosti) ako charakteristický rys judaizmu a najvlastnejší skutok nevery Židov. Písal, že Evanjelium vylučuje pýchu (Rim 3, 27), lebo učí, že všetci ľudia sú hriešni, preto nemôžu dosiahnuť spravodlivosť vlastnými silami- to musí človek hľadať u Krista a prijímať ju ako dar skrz vieru v neho. Evanjeliové posolstvo o spravodlivosti skrz Krista vylučuje prístup k Bohu založený na vlastnej spravodlivosti; preto sa táto zvesť stala pre pyšných Židov kameňom úrazu (Rim 9, 30-10, 4). Ľudia farizejského typu sú domýšľaví. Taký človek hlúpo zabúda na to, že nemá nič sám od seba, ale že len spravuje jemu zverené Božie dary ducha a tela. Najbláznivejšia je domýšľavosť náboženská, pretože zbožnosť nie je vo svojej podstate vyvyšovaním sa človeka k Bohu, ale znižovaním sa Boha k človekovi: "Bezo mňa nemôžete nič urobiť!" (Jn 15, 5). Velikášstvo je v podstate tiež pýcha, ako aj ctižiadostivosť zvlášť u predstavených, či v Cirkvi alebo v laickom živote. Kristus vždy napomínal svojich učeníkov ku skromnosti a opravdivej pokore,

- 3 -

napr. v napomenutí o poriadku sedenia pri svadobnom stole (Lk 14, 7-11). Alebo keď zdôrazňuje poníženosť : "Kto sa ponižuje, bude povýšený" (Mt 23, 12). Toto vidíme aj Kristovej kritike "okázalosti vonkajšej zbožnosti farizejských remienkov, ako celého radu iných zvyklostí, aby sa ukázali akí sú pobožní. Týmto Kristus odmietol aj cirkevnú márnivosť a okázalosť vonkajších ozdôb a titulov. Už v prvotnej Cirkvi svätý Ján apoštol potieral ješitnosť a chtivosť moci (3 Jn 9-10). Aj my sme povinní potierať tieto sklony v sebe. Veľmi častým a nebezpečným prejavom skrytej pýchy je zapretie pravdy. Sväté písmo uvádza prípad pádu apoštola Petra. To všetci vedeli, že sa mu dostalo zvláštnej výsady od Krista, preto jeho zapretie pred slúžkou má ráz trápnej, neuveriteľnej zbabelosti, zapieral v situácii, ktorá nebola nebezpečná a k tomu ešte predstieral nevedomosť. Pýcha sa prejavuje aj v klebetách a v urážlivých označenia ako to urobil Peter, keď označil Krista "toho človeka" (Mk 14, 71). Tento prípad je veľmi častý aj u nás veriacich. Dôvera je základom zbožnosti, lenže nie sebadôvera, ale dôvera v Boha. Sebadôvera vedie k pýche (Mt 26, 35): Typickým príkladom je jeho výrok: "Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa." Evanjelista ešte dodáva, podobne hovorili aj ostatní učeníci. Toto zvlášť dobre vtedy pochopíme, keď si prečítame v tejto hlave (26) verše 33 a 34 : Peter mu povedal: "Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem" a hoci ho Ježiš upozornil, keď mu povedal: "Veru, hovorím ti: Tejto noci skôr, ako kohút dva razy zaspieva, tri razy ma zaprieš."" Lenže tieto udalosti sa často opakujú aj v našom živote. Teda pozor na sebadôveru, tým nechceme povedať, že si človek nemá dôverovať, ale iné dôverovať si pri napĺňaní svojich povinností a iné je namyslene si dôverovať: Ja som šéfom a....!
     Pyšná ctižiadostivosť a sebectvo sú prekážkou spásy. Rozhodne a jasne ukazuje Pán Ježiš na príčiny, ktoré spôsobili, že Židia neverili

- 4 -

v Krista, hoci dostali toľko jasných svedectiev (Boh Otec, Ján Krstiteľ, zázraky, Písmo). Vedúcim kruhom synagógy nechýbali vedecké znalosti Písma a náboženská výchova; to však nestačilo ku spáse, keď bola ich vôľa skazená pýchou a sebectvom. Tieto dve zlé vlastnosti boli príčinou toho, že Židia využívali náboženstvo k dosiahnutiu pozemských pôct a pozícii: "Ako môžete uveriť vy, ktorí prijímate česť jedni od druhých!"
     
     Tento novozákonný pohľad na pýchu hlboko ovplyvnil rannokresťanskú ako aj stredovekú etiku; sv.Augustín ako aj sv.Tomáš Akvinský považovali pýchu za najväčší hriech. Podľa Tomáša Akvinského, pýcha prekračuje rozumovú mieru a potom platí o každom priestupku, že je zlý, ale niekedy dobrý. Tu je potrebné konštatovať, že dobro a zlo sú samé o sebe odlišné úkony vôle, lebo dobro a zlo samé o sebe patria k vôle, ako správne a nesprávne užívanie rozumu. Preto hovoríme, že vôľa dobrá a zlá a sú odlišné podľa druhu. Táto odlišnosť dobra a zla sú úkony podľa predmetu. Odlišnosť druhu v úkonoch je podľa predmetov. Preto dobro a zlo v úkonoch vôle sa vlastne berie podľa predmetov. Musíme teda povedať, že vôľa nemusí byť vždy merítkom, či ide o pravé dobro alebo či o zdanlivé dobro, ktoré síce má určitý ráz dobra, ale nie vhodného voči požiadavke. A preto úkon (čin) vôle nie je vždy dobrý, ale niekedy je aj špatný (zlý). Úkon (čin) vôle môže byť aj posledným cieľom človeka podľa nejakého spôsobu, predsa takýto úkon vôle, nie je úkonom vôle ako bolo vyššie povedané. Ďalej je potrebné povedať, že dobro sa cez rozum predstavuje vôli ako jej predmet; pokiaľ patrí do kompetencie rozumu, patrí k rodu mravov a spôsobuje mravnú dobrotu v úlohe vôle. Rozum je pôvodcom ľudských a mravných úkonov, ako už bolo povedané.